História farnosti

PRAVOSLÁVIE V MICHALOVCIACH A OKOLÍ

SITUÁCIA DO ROKU 1950 – DO VZNIKU MICHALOVSKEJ PRAVOSLÁVNEJ EPARCHIE

Región východného Slovenska je špecifický tým, že sa tu stretáva západná a východná kultúra, resp. spiritualita kresťanského Západu (katolicizmu) a Východu (ortodoxie).

S kresťanstvom na území Slovenska sa stretávame v období raného stredoveku (8. – 9. storočie, ale i skôr), pričom západný obrad tu šírili misionári zo strednej a západnej Európy (z územia dnešného Nemecka, Rakúska, Talianska, Belgicka, Írska či Škótska) a východný obrad kňazi a rehoľníci z prostredia Byzantskej ríše.

Najväčší význam (s preukázateľnými výsledkami) mala nepochybne byzantská misia pod vedením bratov Konštantína a Metoda (pochádzali z gréckeho mesta Thesaloniki – Solún), ktorá na území Veľkej Moravy (štátneho útvaru, ktorý zahŕňal i územie dnešného Slovenska) pôsobila v druhej polovici 9. storočia.

Historická obec sa dodnes nevie zhodnúť na tom, či región Zemplína bol alebo nebol súčasťou Veľkomoravskej ríše, avšak aj tu sídlili Slovania (dôkazy o tom priniesli archeológovia). Tak či onak, predpokladáme, že určitý vplyv tejto misie sa prejavil i tu, hoci paralelne ešte pretrvávali aj pohanské zvyky.

Kresťanstvo sa v našej oblasti definitívne udomácnilo až v období stredoveku. Keďže z daného obdobia sa nezachovalo veľa písomných prameňov, náboženské pomery nemožno bližšie charakterizovať.

K ortodoxným veriacim nepochybne patrili Rumuni, ktorí sa na majetkoch michalovských šľachticov (hlavne v okrajových oblastiach) začali usadzovať v prvej polovici 14. storočia, pričom hospodárili na tzv. valašskom (rusínskom) práve (zaoberali sa najmä chovom oviec).

Na prítomnosť veriacich východného obradu v Michalovciach v stredoveku môžu hypoteticky (s určitými výhradami) upozorňovať i priezviská tunajších obyvateľov. V roku 1449 vo Veľkých Michalovciach (išlo o jednu z dvoch sídliskových častí mestečka) býval – okrem ostatných ľudí – aj Jakub, zvaný Oros (čiže Rus), Jakub Olaz (Olah ? – Rumun ?) a iný Jakub Oros, v Greči (časť Michaloviec, ležiaca na východ od Laborca, v Užskej stolici) sa v roku 1358 spomínajú „hostia“ (pôvodom z cudziny) Ján Oros a Demeter, v roku 1588 na území dnešných Michaloviec žili napr. Oros Paško, Oros Timko, Danilo Oros či Oros Vasiľ provisor.

Zo súpisov majiteľov domov a usadlostí v Michalovciach z 15. – 17. storočia vyplýva, že okrem dominantných Slovákov sa tu sporadicky vyskytli i jednotlivci, označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec (Oros), resp. všeobecne ako „hostia“.

Dôležitý historický medzník tohto obdobia predstavovalo uzavretie tzv. Užhorodskej únie v apríli 1646 a následné šírenie jej myšlienok aj na území Zemplínskej a Užskej stolice.

Po skončení protihabsburských povstaní tí poddaní, ktorí prežili, utekali z michalovského panstva za lepšími životnými podmienkami do južných oblastí, oslobodených od Turkov, prípadne do miest, pričom na ich miesto prichádzali iní, z ešte horších podmienok.

Začiatkom 18. storočia sa tak napr. obyvateľstvo dediny Stráňany (dnes súčasť Michaloviec) takmer úplne vymenilo – zo severného Zemplína sem prichádzali Rusíni (v danom prípade už ide o označenie národnosti, nie vierovyznania, hoci v niektorých prípadoch možno pod označením „Rusín“ chápať i veriaceho východného obradu), pretože podmienky, v ktorých dovtedy žili, neboli vhodné pre roľníctvo (toto „zbehávanie“ na juh však zemepáni zakazovali).

V roku 1715 sú v súvislosti so Stráňanmi spomínaní dvaja obyvatelia s menom Rusnak (čo však vôbec nemusí poukazovať na ich vierovyznanie), zo súpisu humenského panstva z roku 1728 sa zas dozvedáme mená ôsmich poddaných, ktorí utiekli do Stráňan – ide o troch Babičovcov z Jalovej, dvoch Vargovcov z Papína, Ganzeja a Kolesára zo Sniny a Kojteba z Dedačova (predpokladá sa však, že počet utečencov bol vyšší).

Súčasťou Michaloviec sa v 20. storočí stali tiež Topoľany. Podľa zachovaných dokumentov tu v roku 1696 popri Slovákoch žilo aj niekoľko Rusínov, v roku 1715 sa v dedine uvádza niekoľko obyvateľov s menom Rusnak. Existujú i záznamy z roku 1717, ktoré hovoria o „zbehnutých“ Rusínoch z humenského panstva v Topoľanoch – konkrétne išlo o siedmich poddaných (troch Kováčovcov zo Svetlíc, Kocáka z Hostovíc, Korenka z Jasenova a Vargu a Roška z Nižnej Jablonky). V roku 1728 sem utiekli až sedemnásti poddaní – Jašo a štyria Kováčovci zo Svetlíc, Roškov, dvaja Romanovci, traja Kuncikovci, dvaja Vargovci z Nižnej Jablonky, Tomáš Sulou, Juraj Jankovjat a Juraj Gaskovjat z Papína a Kocák z Hostovíc (nie všetci ale v Topoľanoch i ostali – alebo sa museli vrátiť, alebo utekali ďalej).

Aj vo Vrbovci žili v 16. storočí popri Slovákoch i obyvatelia rusínskeho pôvodu (napr. Oros Šimko, Oros Ignát, Rusnak Halko, Rusnak Timko), v roku 1728 sem z humenského panstva „zbehli“ štyria poddaní – Ján a Štefan Ficzu z Porúbky, Kovačov zo Stakčína a Šuhajlo zo Strážskeho (ich mená však v neskorších písomnostiach už nefigurujú).

Rusíni bývali tiež v Močaranoch (napr. v roku 1594 sa tu spomína Oros Timko, v roku 1717 do dediny z humenského panstva utiekli poddaní Velenčar z Papína, Sklenčar z Udavského a Vasiľ Deak zo Zvaly, o 11 rokov neskôr to boli Hamandča z Jasenova a Mackov a Čuha z Nižnej Jablonky).

Podobná situácia bola i v Betlenovciach a na majeroch Žabjany, Milovaná a Meďov (uvedené lokality ležia v chotári dnešných Michaloviec).

Kanonické vizitácie, resp. iné údaje z nasledujúcich rokov uvádzajú len rímskokatolíkov, gréckokatolíkov a protestantov (luteránov a kalvínov).

Ojedinelé správy o ľuďoch, pochádzajúcich z nepochybne pravoslávnych oblastí, sa viažu na sféru obchodu – napr. na konci 50. rokov 18. storočia sa v Michalovciach spomína Grék Bazileus Görög (išlo o jedného z troch obyvateľov mesta, ktorí sa venovali výlučne obchodu – prítomnosť gréckych obchodníkov v zemepanských mestách Uhorska bola pomerne bežným javom, pričom jedna z ich veľkých kolónií sa nachádzala i v neďalekom Užhorode), v roku 1770 sa zas medzi šiestimi osobami, venujúcimi sa obchodu, uvádza Grék s menom Ladislav.

Pravoslávni veriaci v Michalovciach sa menovite spomínajú až na začiatku 20. storočia – konkrétne v roku 1910 ich tu žilo 15 (patrili k nim zrejme Rumuni a azda aj Srbi či Bulhari, ktorí sa sem prisťahovali).

Aj po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky (ČSR) v roku 1918 medzi ortodoxných veriacich v Michalovciach možno zaradiť obyvateľov rumunského a bulharského pôvodu.

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1919, ktorého výsledky boli publikované v nasledujúcom roku, sa pravoslávni veriaci osobitne neuvádzali – zrejme sú zahrnutí medzi „iné vierovyznanie“, pričom v prípade Michaloviec išlo dokopy o 6 ľudí a na Stráňanoch to bolo 10 obyvateľov.

Výstižnú charakteristiku tunajších konfesionálnych pomerov podáva článok v novinách Slovenský východ z októbra 1934 – autor tu konštatuje: „Po stránke náboženskej je obyvateľstvo obce Michalovce veľmi pestré. Sú tu rímsko-katolíci, grécko-katolíci, pravoslávni, evanjelici, reformovaní evanjelici, izraeliti, vyznanie československé, niekoľko mohamedánov (cukrári, kočovní Turci) a konečne aj bez vyznania.“

Štatistické údaje z obdobia medzivojnovej ČSR presné počty ortodoxných veriacich v Michalovciach neuvádzajú – zahrnutí sú len do kolónky „Iné vierovyznanie a bez vyznania“ (v roku 1921 tak hovoríme o čísle 79, čo predstavuje 1,1 % všetkého obyvateľstva; v roku 1930 to už bolo 304 ľudí, čiže 2,6 % obyvateľstva).

O prvom masovejšom prestupe veriacich z gréckokatolíckej na pravoslávnu vieru v okolí Michaloviec možno hovoriť až v 20. rokoch 20. storočia, a to v súvislosti s neďalekou obcou Rebrín (dnes Zemplínska Široká).

V roku 1938 sa k pravoslávnemu vierovyznaniu v Michalovciach prihlásilo 55 obyvateľov, v rámci okresu Michalovce to bolo 252 ľudí (0,4 % obyvateľstva okresu).

O pôsobení pravoslávnej cirkvi v Michalovciach v čase existencie vojnovej Slovenskej republiky relevantné správy chýbajú. Uviesť možno len to, že „20. septembra 1944 navštívil mesto Michalovce vysokopreosvietený Jelevferij, exarcha Moskovského patriarchátu v ČSR. Na mestskom dome sa zapísal do Pamätnej knihy… Sprevádzali ho Ing. arch. igumen Andrej Kolomacký, pravoslávny duchovný farnosti v Prahe a pravoslávny duchovný v Stakčíne Peter Kernaševič a iní.“.

SITUÁCIA V ROKU 1950 A POMERY PO VZNIKU MICHALOVSKEJ PRAVOSLÁVNEJ EPARCHIE

Po „zjednotení“ gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, ku ktorému došlo na cirkevnom zhromaždení koncom apríla 1950, známom ako Prešovský sobor, sa i v Michalovciach začalo s budovaním oficiálnych pravoslávnych cirkevných štruktúr, čo súviselo s prechodom časti bývalého uniatského kléru aj veriacich na pravoslávie (až do konca druhej svetovej vojny bola totiž činnosť pravoslávnej cirkvi v meste obmedzená len na jednotlivcov – k ortodoxnému vierovyznaniu sa hlásili predovšetkým tu usadení Bulhari a niekoľkí ruskí emigranti; do roku 1950 nebol v Michalovciach zaznamenaný ani žiadny prestup skupín či jednotlivcov do pravoslávnej cirkvi). Dané pozície sa od počiatku obsadzovali najmä konvertovanými gréckokatolíckymi kňazmi, a to jednak miestnymi, ale aj takými, ktorí v minulosti pôsobili v iných regiónoch na rôznych postoch v rámci cirkevnej hierarchie.

Okrem toho sa Michalovce stali tiež sídlom pravoslávnej biskupskej administratúry Prešovskej pravoslávnej eparchie.

Súbežne prebiehal aj proces prestupu gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie – spomenúť možno celonárodnú cyrilo-metodskú púť v Michalovciach, ktorá sa uskutočnila dňa 9. júla 1950 (chápaná bola ako prvá významnejšia verejná akcia pravoslávnej cirkvi na Zemplíne a súčasne ako jedna z dôležitých etáp na ceste k formovaniu pravoslávneho biskupstva v Michalovciach).

Ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie sa konalo dňa 29. júla 1950, pričom mu predchádzalo rozhodnutie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie. Prvým michalovským pravoslávnym biskupom sa stal Alexander (Viktor Michalič) – niekdajší kanonik gréckokatolíckej prešovskej diecézy, neskôr generálny vikár prešovskej eparchie. Sídlom biskupstva sa stal bývalý kláštor redemptoristov, ktorý prevzala v máji 1950 pravoslávna cirkev od cirkvi gréckokatolíckej.

Pravoslávna cirkev tiež získala v Michalovciach dva chrámy.

BÝVALÝ KATEDRÁLNY CHRÁM A FARNOSTI (PRAVOSLÁVNE CIRKEVNÉ OBCE – PCO)

Bývalý kláštorný Chrám Zoslania Svätého Ducha bol vyhlásený za katedrálny chrám, zriadila sa pri ňom aj farnosť Michalovce I. Za jej prvého správcu bol menovaný Juraj Kuzan, neskôr sa v tejto funkcii (do polovice 50. rokov) vystriedali Ján Labun (1951 – 1952), Štefan Adamiak (1952 – 1953), Štefan Balogh (1953 – 1954) a Anton Oleár (1954 – 1955). Biskupský úrad mal však problémy s obsadzovaním miesta administrátora katedrálneho chrámu, pretože išlo o nesystematizované miesto, ktoré farári odmietali prijať. Dočasne tu preto boli dosadzovaní kňazi, ktorí mali pridelenú inú farnosť, prípadne boli zamestnaní na biskupskom úrade.

Na poste správcu farnosti Michalovce II, ktorej sídlom bol Chrám Narodenia Panny Márie a ktorá mala jednu filiálku – Vrbovec, sa postupne vystriedali Anton Havrilla (1950 – 1952) a Jozef Ľachovič (od decembra 1952 bol so spätnou platnosťou menovaný za arcidekana).

Celkovo možno situáciu v pravoslávnej cirkvi v 50. rokoch charakterizovať ako nestabilnú, a to najmä kvôli nezhodám a napätiu medzi staropravoslávnymi a zjednotenými duchovnými.

Začiatkom roka 1955 bolo michalovské arcidekanstvo rozdelené – 22 farností, ktoré pod neho patrili, boli po jedenástich pričlenené k novým dvom arcidekanstvám.

Štruktúra michalovských farností sa v 50. rokoch už nemenila.

Vo farnosti pri katedrálnom chráme ako jej správcovia od roku 1955 pôsobili Ján Rabatin (1955 – 1957), Juraj Šutko (1957 – 1959, 1962 – 1963), Juraj Cap (1959 – 1962), Andrej Vološin (1963 – 1964) a Štefan Horkaj (od roku 1964). V polovici 50. rokov bola účasť veriacich na bohoslužbách v tejto farnosti pomerne nízka, pričom väčšinu tvorili staršie osoby.

Správu druhej michalovskej farnosti v tomto období vykonával i naďalej Jozef Ľachovič, ktorému sa podarilo získať k prechodu na pravoslávie mnohých veriacich.

SITUÁCIA PO ROKU 1968, ÚPRAVY KATEDRÁLNEHO CHRÁMU

K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi v Michalovciach došlo na Veľkú noc v roku 1968. Čoskoro na to bol gréckokatolíkom vrátený Chrám Narodenia Panny Márie, obnovila sa tiež pôvodná gréckokatolícka farnosť s filiálkou Vrbovec.

Po roku 1968 pravoslávna cirkev i naďalej užívala katedrálny Chrám Zoslania Svätého Ducha, kde ako duchovný slúžil Štefan Horkaj. Kantorom chrámu bol v rokoch 1950 – 1991 Ján Fedor.

V rokoch 1950 – 1990 michalovskú eparchiu, ako aj Pravoslávnu cirkevnú obec (PCO) Michalovce poctili svojou návštevou viaceré významné osobnosti duchovného života či cirkevní hierarchovia zo zahraničia – napr. vladyka Antonij, biskup z Krymu; pravoslávny metropolita Samacha zo Sýrie; vladyka Sáva, biskup černovický a bukovinský, z Mukačeva; vladyka Leontij, arcibiskup simferopoľský a krymský; vladyka Filaret, metropolita kyjevský a haličský, exarcha Ukrajiny; vladyka Antonij, arcibiskup černigovský a niženský; metropolita Pitirin, arcibiskup volokolamský, vikár moskovskej eparchie, vedúci vydavateľstva moskovskej patriarchie a profesor Moskovskej duchovnej akadémie; vladyka Nikolaj (Smiško), metropolita z Johnstownu (USA); vladyka Feofan Kaširský, predstavený zastupiteľstva Ruskej pravoslávnej cirkvi v Karlových Varoch, či Jeho Svätosť Dimitrios I., ekumenický patriarcha konštantínopolský. Kým v 80. rokoch prevládali kontakty s duchovenstvom a veriacimi zo ZSSR, neskôr sa zintenzívnili aj kontakty s pravoslávnou komunitou v USA.

Po roku 1990 sem zavítal metropolita Emilianos, zvláštny splnomocnenec Jeho Svätosti Dimitria I., patriarchu konštantínopolského; metropolita Ierotheosom z gréckeho ostrova Limnos; kardinál Edward Cassidy, prezident Pápežskej rady pre jednotu kresťanov; vtedajší pápežský nuncius – kardinál Giovanni Coppa; metropolita Panteleimon z gréckeho ostrova Zakynthos; Alexij II., patriarcha moskovský a celého Ruska; Bartolomej I., patriarcha konštantínopolský a ekumenický patriarcha, či Peter VII., pápež a patriarcha alexandrijský a celej Afriky. V poslednej dobe sa zintenzívnili kontakty s pravoslávnou cirkvou v Grécku.

Oficiálnu žiadosť o povolenie vymaľovať interiér chrámu podala na Mestský národný výbor (MsNV) v Michalovciach pravoslávna cirkev dňa 17. mája 1976. Kladné vyjadrenie bolo doručené až v marci 1977. Chrám sa následne dal – kvôli nedostatku financií – iba jednoducho vymaľovať (bez rozpísania ikon), pričom posviacku vykonal dňa 10. júla 1977 michalovský pravoslávny eparcha Cyril (Vasiľ Mučička, 1924 – 1979).

Prípravné práce na ikonopisnej výzdobe Chrámu Zoslania Svätého Ducha sa rozbehli až v apríli 1987. Po Veľkej noci prišli do Michaloviec dvaja ikonopisci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu – Jurij Milašev a Sergij Merzliakov. Ikony vo svätyni, v chráme i v kupole rozpísali postupne, počas letných a jesenných mesiacov v rokoch 1987 – 1988. Umelci tiež navrhli ornamenty okolo ikon, ktoré namaľovali pravoslávni bohoslovci Jozef Petrišák a Ľubomír Kupec.

Ikonografická výzdoba interiéru chrámu bola darom Ruskej pravoslávnej cirkvi – osobitnú zásluhu na tom mal Jeho Svätosť Pimen, patriarcha moskovský a celej Rusi. Veľký podiel na úspešnej realizácii diela malo tiež Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky (SSR) v Bratislave, ktoré poskytlo nielen finančnú pomoc na zakúpenie lešenia, materiálu a farieb, ale prispelo i na samotný pobyt moskovských ikonopiscov v Michalovciach.

Posviacku novovyzdobeného interiéru chrámu vykonal dňa 16. októbra 1988 Jeho Blaženstvo Dorotej (Dimitrij Filip, 1913 – 1999), pravoslávny metropolita pražský a celého Československa, za asistencie vladyku Jána (Ján Holonič, 1937 – 2012), pravoslávneho biskupa michalovského, a početného pravoslávneho duchovenstva.

SITUÁCIA PO ROKU 1990, NOVÝ KATEDRÁLNY CHRÁM

Vývoj po novembri 1989 vniesol nové dimenzie i do života pravoslávnej cirkvi v Michalovciach.

Po vrátení sakrálnych stavieb na Masarykovej ulici gréckokatolíckej cirkvi (kláštora v druhej polovici roka 1990 a Chrámu Zoslania Svätého Ducha začiatkom roka 1991) boli pravoslávnym v roku 1991 pridelené náhradné bohoslužobné priestory najskôr v objekte bývalej reštaurácie na Štefánikovej ulici, neskôr – koncom novembra 1992 – sa presťahovali do náhradných priestorov na Duklianskej ulici.

Začiatkom júla 1993 bol posvätený základný kameň nového katedrálneho Chrámu svätých Cyrila a Metoda vtedajším michalovským eparchom Jánom, po dokončení v máji 1996 chrám posvätil moskovský patriarcha Alexij II. (autorom projektu tejto sakrálnej stavby je Ing. arch. Jozef Nemec).

AKTUÁLNY STAV

V roku 2014 začala generálna rekonštrukcia exteriéru katedrálneho chrámu, ktorá ešte nie je definitívne ukončená.

Pripravuje sa tiež výstavba novej zvonice pri chráme, kde by malo byť umiestnených 12 zvonov.

Súčasným správcom PCO Michalovce v rámci Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie (k jej transformácii došlo vo februári 2009) je Sergej Barilik, na poste predstaveného katedrálneho Chrámu svätých Cyrila a Metoda pôsobí Ján Šafin.

Podľa publikovaných výsledkov sčítania ľudu (obyvateľov), domov a bytov sa k pravoslávnej cirkvi v Michalovciach v roku 1991 hlásilo 1 017 ľudí (2,6 %), v roku 2001 to bolo 2 073 veriacich (5,2 %) a v roku 2011 išlo o 1 588 osôb (3,97 %).

Aktuálne patria pod správu michalovskej pravoslávnej farnosti tieto obce – Kaluža, Klokočov, Kusín, Nacina Ves, Oreské, Petrovce nad Laborcom, Staré, Suché, Topoľany a Vrbovec (miestne časti Michaloviec), Trnava pri Laborci, Vinné, Zalužice a Zbudza.

Michalovce tvorili i tvoria centrum arcidekanstva.

Poznámka:

Príspevok vychádza len z torzovitých poznatkov o tejto problematike, čo súvisí s nedostatočným cieľavedomým archívnym výskumom v minulosti.

Rôzne písomné dokumenty – zápisy a vizitácie – sa nachádzajú napr. v arcibiskupskom archíve (rímskokatolíckom) v Košiciach, v archíve gréckokatolíckej eparchie v Prešove, v archíve pravoslávnej eparchie v Michalovciach, v župnom archíve v maďarskom Sátoraljaújhelyi či v štátnych archívoch v Košiciach a Prešove.

Pramene a literatúra:

1.        HORKAJ, Štefan. Historický pohľad na michalovskú pravoslávnu farnosť. In Pravoslávny teologický zborník, 2002, roč. XXV/10.

2.        HORKAJ, Štefan – PRUŽINSKÝ, Štefan. Pravoslávna cirkev na Slovensku v 19. a 20. storočí (Ľudia – udalosti – dokumenty). Prešov : 1998.

3.        SEKELA, Vladimír – JÁGER, Mikuláš (zost.). Dejiny Michaloviec. Michalovce : 2007.

4.        STARJÁKOVÁ, Zuzana. História a súčasnosť územia a územnej štruktúry Michalovskej pravoslávnej eparchie /biskupstva/ (Pokus o syntetické naznačenie charakteru konfesionálnych a etnických zmien v regióne dnešného Zemplína od slovanského obdobia po súčasnosť). Diplomová práca. PBF PU v Prešove. Prešov : 2003.

5.        Štatistický úrad Slovenskej republiky – oficiálne výsledky zo sčítania ľudu (obyvateľov), domov a bytov v rokoch 1991, 2001 a 2011.

6.        Štátny archív v Prešove, fond Šarišsko-zemplínska župa.