Svätý Jov (Jób) Počajevský sa narodil v roku 1550 v Haliči blízko mestečka Pokuti v dvoranskej rodine, ktorá bola uvedomelo verná pravoslávnej Cirkvi. Už od detstva prejavoval veľkú zbožnosť. Duchovne mimoriadne vyspelý 12- ročný chlapec odišiel do Ugornického monastiera Premenenia Pána. Ako 30 – ročný bol vysvätený za kňaza (jeromonacha) a skoro nato učinil doživotný mníšsky sľub; stal sa schimníchom.
V tej dobe prislúchala Volýň k poľskému kráľovstvu. Rímski katolíci sa snažili odvrátiť všetkých volyňaských Rusov od pravoslávnej viery. Toto úsilie bolo súbežné s protireformáciou, ktorá sa už dlhšiu dobu hlásila k slovu ako vo Francúzsku, kde v bartolomejskú noc v roku 1572 bola povraždená všetka evanjelická šľachta, tak aj v Čechách, kde bola v roku 1556 pražská jezuitská koľaj.
Bolo to obdobie nepokojov a nátlaku na Pravoslávny národ. V tomto období na obranu pravoslávia povstal knieža Konštantín Ostrožský. Týmto činom zostal kráľ Žigmund veľmi prekvapený, pretože takýto čin neočakával. Postavil sa k tomuto veľmi rázne a na všetko mal rázne riešenie. Rozoslal na všetky pravoslávne cirkevné obce v Poľsku tlačený list, v ktorom obnažil tzv. uniatstvo, t. j. snahu prinútiť pravoslávnych k uznaniu rímskeho pápeža za hlavu všetkého kresťanstva. Ešte predtým zriadil na svojom dvore tlačiareň a dal v cirkevnoslovanskom jazyku vytlačiť celé Sväté Písmo a iné duchovné pravoslávne knihy. Knieža Konštantín Ostrožský pôsobil i inak. Poznal na Volýni vynikajúcich pravoslávnych kňazov a mníchov. Veľký pôst strávil vždy v niektorom monastieri, aby sa spoločne s mníchmi postil a prijímal sväté Tajiny. Vyžiadal si svätého Jova pre monastier Svätého Kríža v Dubne, kde ho monastierske bratstvo zvolilo igumenom.
V tejto službe zotrval svätý Jov dvadsať rokov a horlivo obhajoval pravoslávnu Cirkev proti propagande jezuitov i proti násiliu uniatov, vytrvalo a systematicky sa staral o rozširovanie pravoslávnych kníh medzi veriacimi. Mal však stálu túžbu po pustovníckej samote.
Po smrti Konštantína Ostrožského v roku 1604 sa vzdal igumenskej hodnosti, opustil dubenský monastier a odišiel na Počajevskú horu, kde v tej dobe bolo už dosť pustovníkov. Žili však každý osamotene, zhromažďovali sa len k spoločným bohoslužbám a volili si kvôli zachovaniu určitého poriadku spoločného igumena. Skoro spozorovali mravnú veľkosť svätého Jova a rozhodli sa zvoliť ho svojím igumenom. Tak dlho ho prosili, až voľbu prijal, hoci práve z Dubna odišiel, aby sa igumenstva zbavil. Svojmu úradu sa venoval veľmi svedomito a prišiel k názoru, že bude lepšie, ak budú mnísi bývať spolu. Veľmi sa venoval postaveniu a zorganizovaniu veľkého Počajevského monastiera.
Na Počajevskej hore je jaskyňa, do ktorej sa svätý Jov občas na celé týždne uchyľoval k modlitbe. Bol neobyčajne pokorný, tichý, láskavý, milosrdný a mlčanlivý. Ako v Dubne, tak i tu, rozširoval poučné náboženské knihy. Roku 1628 sa zúčastnil cirkevného snemu, zvolaného na obranu pravoslávia proti uniatizmu (grécko-katolíckej viere). Svätý Jov prispel k pevnosti, určitosti a múdrosti uznesenia cirkevného snemu. Uniati (gréckokatolíci) niekoľkokrát prepadli a vyplienili Počajevský monastier, snažiac sa tým donútiť pravoslávnych mníchov, aby odtiaľ odišli. Dosiahli však pravý opak.
Počajevský monastier sa stal vynikajúcim pomocníkom chrabrého Bohdana Chmelnického, ktorý bol ochrancom pravoslávnej Cirkvi. Dňa 21. októbra 1651 mal svätý Jov zjavenie, že o týždeň odíde na večnosť. Toho dňa, 28. októbra 1651, ešte sám slúžil svätú liturgiu a po nej zosnul a bol pochovaný v Počajevskom chráme.
V roku 1721 sa dostal Počajevský monastier, vtedy už povýšený na Lavru, predsa len do rúk uniatov a ostal v ich moci celých 110 rokov, až do roku 1831.
Uniati odniesli zachované telo svätého Jova z chrámu a skryli ho, aby sa tak zbavili dôkazov o pravoslávnom pôvode Počajevskej Lavry.